Welcome to Surabaya

,, Ale prečo práve Indonézia a Surabaya? V Európe je predsa toľko štátov, kam ísť... A čo taká Austrália? Veď to je úžasná krajina, a civilizovaná..." Charizmatický Talian, ktorého sme stretli v bare nechápavo pozerá raz na mňa, potom zase na moju spolubývajúcu z Ukrajiny. Je v Surabayi na služobnej ceste a podľa všetkého ešte neprekonal kultúrny šok. Túto otázku sompočúvala pred mojím odletom sem veľmi často. Ani teraz, keď som tu už niečo vyše 3 mesiacov na ňu neviem úplne presne odpovedať... Jedno viem určite, stále som mala túlavé topánky a fascinovalo ma objavovať nové miesta. Stále som tak trochu vytŕčala a nerada som robila veci, čo ostatní. Ak niečo vyslovene nemám rada, tak je to stereotyp a preto bolo jasné, že po zložení mojich magisterských skúšok pôjdem niekam do sveta. O programe Darmasiswa som mala toho dosť naštudované, keďže sa na Slovensku stáva čoraz populárnejším, a informácie o ňom sa už možno dostali aj k vám. Ak nie, tak sa v krátkosti jedná o program Veľvyslanectva Indonézskej republiky , ktorého cieľom je priblížiť Indonézsku kultúru iným krajinám. Vďaka programu, môžu ľudia s celého sveta rok študovať a žiť v Indonézií. Bližšie informácie o programe Darmasiswa nájdete na stránke veľvyslanectva TU. V zozname univerzít figurovali najmä tie zamerané na štúdium indonézskeho jazyka, batikovania a tanca. Väčšina z nich bola umiestnených na ostrove Bali, ktorý bol pre mňa síce lákavý, ale množstvo turistov má odradilo. Finálne rozhodnutie padlo na Institut Teknologi of Sepuluh Nopember v Surabayi s odborom business management. Tento program, aj keď sa jednalo o program bez titulu, mi prišiel ako jediný využiteľný v praxi. 
O tom, že nakoniec predsa aj tak študujem indonézsky jazyk a ako moja škola vyzerá vám napíšem niekedy inokedy. K prihláške som musela doložiť motivačný list, odporúčanie od profesorov a plno iných vecí. Keďže kritéria sa posledný rok trochu zmenili, a nespĺňala som úplne všetky , veľa som si od toho nesľubovala. Moju myseľ zamestnávala príprava na štátnice, a taktiež blížiace sa leto, ktoré som si ako posledné študentské chcela užiť v Amerike. V jedno májové ráno, keď som už Indonéziu úplne vypustila z hlavy, však môj život zmenil mail z ambasády, v ktorom mi bolo oznámené, že som bola vybratá ako jedna z 25 uchádzačov zo Slovenska. Nasledovala dilema, čo uprednostním, keďže program sa začínal už koncom augusta, a moja spiatočná letenka z USA bola až 21. septembra. Podarilo sa mi však vybaviť si odklad a tým skĺbiť oboje. Doma na Slovensku som v septembri strávila až jeden týždeň, počas ktorého som si vybavila všetko potrebné k môjmu dobrodružstvu.

Jedno z najkrajších miest v Surabayi Sanggar Agung Temple

 

Welcome to my life 

Vedela som, že po lete strávenom v Amerike to bude pre mňa kvalitný kultúrny šok.  Vedela som, že nikto iný zo Slovenska na tejto univerzite ešte neštudoval. Všetci ma strašili pred moslimskou majoritou obyvateľstva. Určite som mala nejaké predsudky, keďže u nás som nemala šancu stretnúť sa s ňou. Zatiaľ nemôžem však povedať nič zlé, a stojím si za svojim, že nezáleží na tom, aké vyznávaš náboženstvo, ale na tom, akým si človekom. Mimochodom náboženstvo sa tu nepokladá za citlivú tému, často krát po otázke odkiaľ pochádzaš nasleduje otázka akú máš vieru. Dokonca aj v škole alebo u lekára sa vypĺňa kolónka náboženstvo. Tolerované sú všetky náboženstvá, a byť niečím ako ateistom je v tejto krajine nemožné. Do Surabaye som prichádzala so zmiešanými pocitmi. Som historicky prvá študentka zo Slovenska na našej univerzite, takže moc infomácií sa ku mne nedostalo. Keďže to bolo moje prvé stretnutie s Áziou nevedela som, čo mám očakávať. Očakávala som všetko aj nič, čo som však neočakávala vôbec, je až chorobné uctievanie Európanov a celkovo ľudí s bielou farbou pokožky. Dokonca pre nás majú špeciálne označenie bulé . Bolo to prvé slovo, s ktorým som sa po príchode stretla. A stále je to slovo, ktoré počúvam najčastejšie. Už viem ako sa cítia celebrity, keď nemôžu ísť ani do potravín bez toho, aby ich niekto neobťažoval. Zo začiatku som plakala od smiechu, keď ma niekto ťahal za ruku so slovami foto mister ( v Indonézií totiž nerozlišujú mužský a  ženský rod). Dnes som už na oslovenie mister zvyknutá, avšak stále nechápem, načo sú im fotky so mnou.

Kenjeran beach

 Mnoho známych sa ma pýta, ako to tu vlastne vyzerá, a či je to tu džungľa. Nuž, Surabaya je druhé najväčšie Indonézske veľkomesto v provincii Východná Jáva s počtom obyvateľom 2,765 miliónov. Jedná sa o veľké priemyselné mesto, ktoré je charakteristické vysokými teplotami a smogom. Aj keď sa jedná o mesto na pobreží, nenachádza sa tu žiadna pláž, kde by bolo možné sa kúpať, pretože voda je znečistená. Nachádzajú sa tu však nákupné centrá, ktoré konkurujú aj tým našim v Európe. V meste sú časté dopravné zápchy a preto sú skútre a motorky najpoužívanejším dopravným prostriedkom. Ja na prepravu do školy používam bicykel. Na skúter som si ešte netrúfla, keďže aj s bicyklom mám občas problém. Používanie ľavej strany cesty a nerešpektovanie dopravných predpismi miestnymi mi niekedy pripraví rušné chvíle. Keď sa potrebujem dostať do centra mesta používam najčastejšie Go-jek. Jedná sa o aplikáciu, pomocou ktorej si objednáte šoféra s motorkou/ skútrom , ktorý s vami doslova za pár centov prekľučkuje aj cez tie najväčšie zápchy. Pomocou tejto šikovnej aplikácie si môžete objednať aj donášku jedla, prípade vám šofér odnesie balíček pre známeho na druhom konci mesta. Veľmi populárna je aj funkcia go masáž alebo kaderník, ktorý príde priamo k vám domov. Nuž miestni sú naozaj vynaliezaví 😊 V niektorých veciach by sme sa mohli od nich učiť. V niektorých veciach ma ale stále dokážu prekvapiť. Veľa ľudí sa ma pýtalo, čo bolo pre mňa na začiatku najťažšie. Veľmi zle som znášala hygienu na niektorých miestach… Rozdielne toalety a mačky prechádzajúce sa medzi jedlom v školskej jedálni. Nikdy nezabudnem na scénu, ktorú som videla hneď po prílete cestou z letiska.  Celá rodina na jednom skútri,  vrátane ženy, ktorá kojila počas jazdy. Ďalšia vec, ktorá sa mi napríklad postarala o hladovku prvé týždne je neznalosť angličtiny. V školskej jedálni som jedla iba ryžu, lebo to bolo jediné jedlo, ktoré som si dokázala vypýtať po indonézsky. Nuž čo ťa nezabije to ťa posilní, a prinúti učiť sa slovíčka po večeroch. Niekedy sú vám však aj základy indonézštiny zbytočné, pretože miestni, tak ako väčšina ázijských kultúr nevedia povedať NIE. Vtedy iba nechápavo krútite hlavou, a rozmýšľate, či ste naozaj dobre pochopili...Napríklad, keď máte dohodnutú schôdzku a nikto nechodí. Čakáte 20 minút, lebo však meškanie je tu bežné. Až keď ,, miestnemu ,, zavoláte pochopíte, že on vôbec nemal záujem na schôdzku prísť, len ju nechcel odmietnuť a pôsobiť tak nevychovane. Že vy ste zbytočne niekam išli to už je iná vec. Z rovnakého dôvodu sa mi osvedčilo nepýtať sa na cestu. Namiesto jednoduchého netuším, vám miestny bude kvetnato opisovať kde máte ako zabočiť a koľko vám to bude trvať. Čo však nájdete v cieli cesty zostáva prekvapením, ale málokedy je to naozaj to, čo hľadáte

 Go- jek jazda za každého počasia

Dress code v Indonézii

Počuli ste už niečo o nevhodnom oblečení? Tu sa s tým stretávam dosť často. Nikdy som si nemyslela, že sa obliekam nejako vyzývavo, crop topy a kratučké sukňe u mňa v šatníku nenájdete. V Indonézií sa však za nevhodné oblečenie považuje aj tielko, alebo čokoľvek čo odhaľuje ramená. Naopak za formálne oblečenie sa považuje všetko čo má golier. Je jedno či sa jedná o polo tričko s divokými obrázkami, keď má golier, tak vás v ňom pustia aj na úrad. Vo väčšine inštitúcii (vrátenie štúdijného oddelenia našej univerzity) majú strážnikov, ktorí skontrolujú vhodnosť vášho odevu. Čo sa týka bežných dní v škole, nosím tiež dlhé nohavice a tričká. Popravde pri nás ako pri zahraničných študentoch prižmurujú oči, a tak nemusíme nosiť košele a chodiť moc formálne.  Krátke nohavice však vyťahujem iba zriedka, keď idem do nákupného centra, alebo viem, že idem so skupinou známych. Sama v kraťasoch rozhodne nechodím, nakoľko nechcem pútaťešte viac pozornosti. Osobne som ešte nezažila, že by ma niekto upozorniť na vhodnosť môjho oblečenia.  Moju známu však upozornila staršia žena v potravinách. Neviem ako by som sa zachovala, ale beriem ale tak, že som tu hosť, takže sa snažím dodržiavať ich kultúru.  Hijab (šatka, ktorá zakrýva vlasy) na mne nenájdete, ale plavky nosím iba jednodielne 😊 Aj tie sú pre nich často krát až moc odhalené. Miestne ženy majú špeciálne plavky, ktoré ja nazývam neoprén a často krát sa kúpu aj s hijabom na hlave. V bazéne, ktorý máme pri našom apartmáne som už videla ľudí kúpať sa naozaj v hocičom. Skoro vždy, keď si chcem ísť zaplávať tak kontrolujem situáciu z okna. Ak je v reštaurácií vedľa bazénu väčší počet zahalených žien, tak zostávam doma. Napriek všetkému si to tu užívam. V Indonézie treba dať západné zmýšľanie bokom, a odosobniť sa od vecí, na ktoré ste zvyknutí. Iba vtedy sa vám otvoria neskutočné možnosti a dokážete si túto prekrásnu krajinu užiť.   

Náš bazén (nebojte sa takto sa tu bežne neobliekam:)

 ❤ S láskou vaša Zuz  ❤  

 (momentálne väčšinou podľa miestnych Zuzan, ale obávam sa, že čoskoro aj An, alebo Anna :)